We have normality.

I repeat, we have normality. Anything you still can't cope with is therefore your own problem. [Douglas Adams]

Tak si tak žijeme tie svoje bežné životy. Každé ráno znovu otvoríme oči a vykonávame rovnaký sled stereotypných činností, ideme do práce, občas sa opijeme, občas sa zasmejeme, pred spaním pohladkáme tvora čo nám je najmilší a najbližší, napríklad mačku . A považujeme to za normu viac či menej znesiteľného života.
Až kým nestretneme niekoho, kto vedie skrz-naskrz normálny a bežný život. A ten ho robí šťastným. Ako Lucia, matka dvoch detí, vydatá, bežná žena, ktorú na ulici ľahko prehliadnete. Spolužiačka zo strednej školy. Jedna z mála, s ktorou sa dobrovoľne a rada raz-dvakrát za rok stretávam. Nepoznám nikoho iného, kto by bol taký spokojný s vlastným životom. Vydala sa v poslednom ročníku vysokej školy za prvého frajera, s ktorým vážne chodila. Majú dve deti. Manžel jej vlastnými rukami postavil dom. Jednoduché, bežné veci. Každý ich robí. Ale nepoznám nikoho iného, pre koho by boli hlavným zámerom, životným plánom a koho by tak napĺňali.
Sedím a počúvam príhody z jej rodinného života, o tom ako rastú deti a čo nového majú v dome. Nevydržala by som počúvať takéto veci tak dlho nikoho iného. Ale ona ma fascinuje. Ako to je možné, že je taká spokojná a šťastná? Nemá ambície? Nevidí, že život môže dať viac ako nutnosť vychovávať dve deti a starať sa o manžela a domácnosť? Nikdy nič iné nerobila. Je to tým, že by netušila, že na svete sú aj iné životné méty?
Nie. Jej to proste stačí. Robí ju to šťastnou. Stretnutie s ňou je vždy ako závan normálnosti. Ako čerstvý vzduch na tvári keď človek vyjde z tmavej zatuchnutej miestnosti. Závidím jej tú spokojnosť. A prajem jej ju z celého srdca. Kiež by si každý dokázal nájsť ten CIEĽ, ktorý jeho život naplní šťastím a spokojnosťou. Kiež by som to raz dokázala aj ja.