Ľady sa pohli. Tie obrovské ľadovce, ktoré narástli za tie dlhé roky, dni, minúty a sekundy môjho života, plné ticha, ignorácie, osamenia, bolesti a zlosti, sa začali hýbať. Pomaly driftujú. A ja driftujem s nimi. Vpred. K niečomu, čo sa nazýva Budúcnosť. Ukázalo sa, že aj ja môžem mať Vlastnú Budúcnosť. Prekvapivé.Akoby zasvietilo slnko. A spôsobilo súkromné globálne oteplenie v mojej vlastnej hlave. Pôsobí blahodárne na môj ekosystém. Zrazu je mi stále teplejšie.
Driftujem vpred a väčšinou o tom ani neviem. Niekedy ešte tvrdohlavo dupem na odpor a vykrikujem - Ja nedriftujem! Driftujte si sami. Ja si zostanem tu, na mojej bezpečnej kryhe. Kde môžem zahnať trudnomyseľnosť farebnou loptou alebo inou hračkou.
Ale nepomôžem si, driftujem.
Už sa mi pred očami začína skladať nejasný obraz. Ako puzzle. Niektoré časti už sú hotové, niektoré kocočky musím pohľadať, vymiesť zo zabudnutých kútov, vypýtať ich požičané od najbližších, priateľov, bývalých aj budúcich lások a ľudí, ktorých už nikdy v živote nechcem stretnúť.
A pomaly sa vynára nápis:
Hic sunt
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára