Pražské obrázky

Praha ma znervózňuje. Je mi z nej smutno a ani tu nechcem byť. Možno som to chytila od sesternice. Ale skôr je to tá zelená bublajúca príšera túžby pod podlahou, nad ktorou som zabuchla padacie dvere a nevšímam si ju. Ale ona tam číha a snaží sa nadvihnúť tie dvere, občas sa jej to trochu podarí a vypustí von oblak toho zeleného smradľavého smútku.

V pondelok mal byť krásny deň. Ale nejak som ho nemohla chytiť a vziať za svoj. Nakoniec vyznel chladne a smutne. Jediné, čo ma skutočne potešilo, boli stretnutia s priateľmi. Jedného z nich som už dlho nevidela, ani som nevedela, že má jedenapolročnú dcéru. Vyzeral veľmi šťastný. Z celého srdca som mu to dopriala. Dala som si ľahké jedlo v Country Life, kúpila si sušené jablká a flákala sa po Malej strane a Petříne. Chodila som okolo Lennonovho múru a nezmyselne hľadala nejaký nápis, ktorý by mi ukázal cestu. Petřínsky kopec voňal čerstvou mokrou zemou a trochu jarou. Bolo tam príjemne, aj keď trochu smutno-zimne. Zašla som do kaviarne U zavěšenýho kafe na Hradčanoch, bolo tam depresívne prítmie a keď som si do čaju dávala citrón, vystrekol mi do tváre. Vybil sa mi mobil.

Večer sa mi podarilo stretnúť s kamarátom v našej obľúbenej hospode na Květnici. Má skvelého koníčka - kone. Nechala som ho dve hodiny o nich rozprávať a iba som počúvala. Strašne sa mi to páčilo. Rozprával mi o anglickom gypsy pony, pôvodne vystresovanom a neurotickom poníkovi, ktorého naučil ako sa nebáť ale si užívať radosť z jazdenia a preskakovania prekážok. Mal ju v sebe, ale strach z nových a neznámych vecí mu nedovolil sa jej oddať. Veru, koľkokrát by stačilo keby človeka niekto pošťuchol ako on toho koňa bičíkom - stačilo by len priateľské postrčenie tesne pred skokom. Teraz sa baví predstavou ako by ho prihlásil na parkúrové preteky a on by to natrel všetkým veľkým koňom, čo by naňho najprv pozerali zvrchu.
Dala som si diétny brejk s nakladaným hermelínom. Ale bol zle naložený. Ako ja.