Cez obednú prestávku som sa išla prejsť okolo Kulaťáku a potom som zašla do nejakých bočných uličiek. Narazila som na Kafkovu ulicu. Príznačne zamáčknutá medzi obrovskú opresívnu budovu armádneho veliteľstva a nejaké ďalšie vojenské budovy obohnané veľkým plotom. Dvere na Kafkovej 33 boli slepé a asi meter nad zemou. Na tej istej ulici som objavila aj divnú sochu vojaka a ženy, ktorej ukazoval plynovú masku. V živote som nevidela plynovú masku vytesanú z kameňa.
Medzi konferenciou a večernou konferenčnou chľastačkou, na ktorú som šla len preto, aby som nemusela byť s depresívnymi príbuznými, som sa poflakovala Hradčanmi. Už sa stmievalo a zapaľovali sa lampy. Bol to ten krátky čas medzi dňom a nocou - modrý súmrak. Urobila som si niekoľko fotiek známych miest, len tak pre radosť.
Motali sa tam turisti a z kostola šli ľudia. Fúkal studený vietor a mrazil mi ruky. Nakukovala som do vysvietených okien hradnej stráže, prezidenta, pani správcovej a hradných duchov. Medzitým sa zotmelo a išla som sa zohriať do čajovne v Nerudovke.
Zliezla som uličkami Malej strany niekde okolo americkej ambasády. Ešte tam žijú aj obyčajní ľudia, nielen diplomati a turisti v hoteloch. Z jedného okna s farebnými záclonami som počula matku seřvávat dieťa kvôli nejakej mikine. Zašla som na chvíľu na Karlov most, len tak, pre ten pocit. V tme pod mostom škriekali čajky a hučala voda. Prešla som parkom na Kampe cez veľký dvor k Michnovmu palácu. Videla som rad okien a za nimi ľudí a čašníkov v smiešnych Mozartovských oblečkoch, pumpkách a bielych pančuchách. Cítila som sa ako Popoluška, ktorá sa vkráda na bál, kam nepatrí.
Bol to nádherný priestor v starobylom paláci. Rad miestností za sebou, ktoré dýchali historickou atmosférou a v každej plný stôl dobrôt, v poslednej slušne vybavený bar a živá kapela. Kde-tu boli po stenách zachované čmáranice, chránené sklom ako umelecké dielo. Asi po vojakoch, keďže v paláci bola zbrojnica.
Nakoniec som sa skvele bavila. Neviem čím to je, ale konferenčné chlastačky sa mi vždy vydaria. Bavila som sa s príjemnými ľuďmi, úplne v pohode a potom som sa dala do reči s Johnom - Australanom s gréckymi koreňmi, ktorý momentálne žije vo Švédsku so švédskou manželkou a rodinkou. Prevládal v ňom Grék - miloval život, zábavu, víno a hrozno a náramne dobre sa bavil na všetkom čo videl okolo seba. Strieľal si s "jazzovej" kapely, pozostávajúcej z dvoch starších chlapíkov hrajúcich na gitare a base a mladej holky s violončelom. Hrali všeličo - od klasiky cez Girl from Ipanema až po Metallicu a REM. Odmietali akurát AC/DC, hoci John dosť nástojil. Po všetkých tých bielych obrátených strikoch sme si úplne falošne zanôtili Simona a Garfunkela a Scarborough Fair.
Náramne vydarený večer. Radostne som kráčala po moste ponad Střelecký ostrov k Národnímu divadlu na tramvajku a pohupovala žltou ružou, čo som dostala na rozlúčku, do rytmu Metaliky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára