Videla som kačky kráčať po hladine jazera, ponárali zobáčiky pod vodu a pritom si vykračovali po povrchu, ako malí bohovia. Kráčali po hladine akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, aj keď trošku neisto, ale krok za krokom, blana za blanou, zob zob. Prinášali zvesti o dobe nedotýkania.Nedotýka sa ma tvoje ticho.
Nedotýka sa ma pozvanie od môjho milého nekompatibilného buggera.
Nedotkol sa ma slzopudný film, ktorý rozplakal každú. Koho by už len nerozľútila nenaplnená láska.
Nedotkla som sa priateľa, ktorý už patrí inej žene a tak by to bolo bezpečné. A zároveň unfair. Túžila som po tom dotyku. Namiesto toho som odišla.
Nedotkol sa ma staničný úvodník. Som teraz mačací človek. Nikoho sa nedotýkam, nič sa nedotýka mňa.
Okrem mojich beštií chlpatých. Dupú po mne. Šlapú. Škriabu a hryzú. Vyskočia mi na kolená aby preliezli na nejaké lepšie miesto. Usalašia sa mi na novom župane. Odídu preč.
Môžu. Aj tak nemám na výber.
A už nikto iný.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára